Dagmar Inštitorisová: Ad Astra (Lietajúca Frída Teatra Tatro)

Kolektív: Lietajúca Frída
Námet: Zuzana Hájková, Renata Putzlacher, Ondrej Spišák, scenár: Reneta Putzlacher, hudba: Róbert Zajac, choreografia: Zuzana Hájková a kol., výprava: Branislav Mihálik, svetelná réžia: Ján Čief, réžia: Ondrej Spišák
Účinkujú:
Tanečníci Štúdia tanca – Stanislava Vlčeková, Lucia Kašiarová, Tomáš Nepšinský, Milan Herich, Zuzana Hájková
Herci Teatra Tatra – Agáta Solčianska, Milan Vojtela, Igor Kožený, Ondrej Spišák, Lukáš Latinák
Premiéra: 22. 9. 2000, Štúdio tanca Banská Bystrica a Teatro Tatro Nitra

Dal mi ciało Ewy
i serce Adama, i aniołów lekkość
ale skrydła wyrwał mi spod ziemi
z piekła, gdzie żył anioł strącony, zły demon
Odtad sądzona mi dwoistość Upadki i wzloty kobiety-anioła Różność pór roku, i niebo i piekło Odi et amo, zmienne to samo
(Narodziny Fridy, Renata Putzlacher)

Spoločný projekt Štúdia tanca B. Bystrica a divadla Teatro Tatro Nitra Lietajúca Frída je zvláštnou inscenáciou. Stretáva sa v nej zdanlivo nespojiteľné. Jazyk jarmočného divadla a cirkusu s jazykom tanca a so zvukom jediného pôvodného austrálskeho hudobného nástroja, trúby didgeridoo, s brazílskym berinbaom i zvukom africkej dažďovej palice. Prelínajú sa v nej najrozmanitejšie filozofické a náboženské predstavy o svete (starogrécka, čínska, budhistická, kresťanská a i.) s vlastnou predstavou o ňom, ktorá sa triešti na dva prúdy: ironizujúci a mýtizujúci. Každý z vymenovaných prostriedkov a každá z tém však v sebe nesie odkaz na iné. Sceľuje ich mysteriózny príbeh o lietajúcej žene (anjelovi), ktorá sa zamilovala do pozemského človeka a umožnila tak ľuďom dotknúť sa božského – vystúpiť na nebesá.

Predstavenie sa odohráva vo voľnom priestranstve. Divadelný priestor je tvorený maringotkou, ktorá je preklenutá jednoduchou cirkusovou konštrukciou. Priestor v nej patrí predovšetkým ľudom. V rohoch konštrukcie sú vytvorené miesta na sedenie pre postavy Slnka (O. Spišák) a Mesiaca (Z. Hájková). Z premostenia nad maringotku sa na horolezeckých lanách spúšťajú dvaja anjeli, žena (S. Vlčeková) a muž (T. Nepšinský), a visí tu hojdačka. Anjelom je vyhradený predovšetkým priestor nad maringotkou. Hrací priestor je z dvoch protiľahlých strán obklopený diváckymi miestami na sedenie. Jazyk jarmočného divadla v inscenácii najvýraznejšie zastupuje postava v kostýme poštára (L. Latinák) na bicykli – v rôznych intervaloch priestor okolo maringotky obchádza alebo ním prechádza, prednostne mu patrí. Poštár spája svet ľudí so svetom hore a je rozprávačom deja i jeho ironickým komentátorom. Posúva ho nielen slovne a v akciách, ale napríklad aj prostredníctvom tabuliek, na ktorých sa v chronológii objavujú rôzne významné obdobia alebo udalosti zo života ľudstva. Pomocou nich sledujeme osud ľudstva od veľkého tresku cez pravek, Adama a Evu, Kaina a Ábela, stredovek až po sladkú renesanciu alebo letecké pokusy bratov Montgolfierovcov a Wrightovcov atď. Hermes/poštár ale predovšetkým ľudí zavádza, mystifikuje, vysmieva sa im, aj keď sa zároveň spolupodieľa na organizácii ich pokroku. Je ironizátorom nielen ich, ale aj seba, samotných stvoriteľov vesmíru i nás samotných.

Inscenačný príbeh sa pred nami vytvára v troch líniách. Prvá je líniou mýtickou, druhú predstavuje svet ľudí a tretia je línia mystická, pričom všetky tri v sebe nesú rôznu dávku irónie a melanchólie zároveň. Mýtickú líniu predstavuje tvorcami inscenácie vytvorený obraz o usporiadaní sveta, ktorý vychádza zo starej čínskej predstavy. Anjelom i ľuďom ako svetu v maringotke vládne Slnko (O. Spišák) a Mesiac (Z. Hájková), ktorí nás/ ľudstvo, väčšinou sediac na stožiaroch, informujú o najrozmanitejších predstavách o svete, často so sarkastickým podtónom. Ľudom cestu smerom nahor okrem anjelov ukazuje a pomáha odhaľovať Hermes. Je ním práve poštár na bicykli – jeho spôsob odhaľovania právd o našom živote predstavuje mystickú líniu príbehu. Posilňuje ju nahrávka prednesu dvoch básní v poľskom jazyku o zrodení Frídy a novovekom Ikarovi.

Samotný tvar je vytvorený z fragmentov predstavujúcich svet ľudí, ktoré na prezentované historické fakty voľnejšie alebo tesnejšie nadväzujú. Významovo ich spája túžba človeka po vzlietnutí v najrozmanitejších podobách. Raz je to premýšľanie o konštrukcii lietajúceho stroja Leonardom na Vincim (I. Kožený), inscenované ako rozhovor s Michelangelom Buonarrotim (M. Vojtela), alebo znázornenie lietadla bratov Wrightovcov. Inokedy stredoveké upaľovanie na hraniciach ako výraz túžby tých, ktorí sa chcú dostať na nebesia aj prostredníctvom takýchto „zásluh“, alebo postupné narovnávanie postoja pravekého človeka, prípadne ďalší negatívny dôsledok viery v starozákonného Boha a snahy o povznesenie sa do nebies – bratovražda (časť Kain a Ábel) a pod. Jednotlivé pohybové alebo slovné ilustrácie našich dejín sú vždy nejakým spôsobom komicky ironizované alebo sa v tomto duchu nesú od začiatku. Zároveň je do nich vpletená tak mýtizujúca, ako aj mystická línia. Napríklad praľudia sa menia na ľudí rôznymi variáciami tanečných krokov na melódie filmových grotesiek, narovnávajú sa kotúľaním, zahryznutím alebo hádzaním jablka ako symbolu
dvojsečnosti poznania. Hermes z času na čas robí momentky pre dejiny, matku, otca atď. Hrá sa s ľuďmi ako mačka s myšou, keď po veľkom tresku húf malých smiešnych postavičiek v čiernych oblekoch uteká z jedného konca plochy na druhý za jeho „vodcovsky“ volajúcim hlasom. Početné straty na životoch pri márnych leteckých pokusoch Hermes komentuje zrýchleným zatĺkaním dreveného kríža do zeme; ide o znak hrobov aj na miestach, kde nikto nezomrel (postavy ľudí v rýchlom tempe sa po „rozlete“ v maringotke pádom na zem zabili). Keď ľudia odhalili znevažujúci podtext jeho konania, pripravil si takýto hrob aj pre seba.

K veľmi vydareným situáciám, v ktorých sa rovnocenne stretávali všetky tri línie, patril fragment vzťahujúci sa ku Koperníkovi (M. Vojtela). Hermes v ňom na spôsob moderátorov v cirkuse jednotlivým postavám pridelil planétu z Koperníkovej heliocentrickej sústavy rozdaním rôznofarebných balónov. Po ich defilé pred nami s príslušným Hermesovým komentárom boli do predstáv o usporiadaní planét okolo nás ako výrazu túžby po vzlietnutí zapojení i ľudia. Postupovali ku Koperníkovi so svojimi milovanými zvieratkami (papierová kozička, ovečka, kohút), ktoré postupne (priväzované na balóny/planéty) vzlietali nahor. Vtedy medzi ľudí zostúpilo i Slnko. Obraz sa končil odletom balóna – prvej vzducholode s názvom Zeppelin. K vydareným obrazom patrilo i znázornenie obdobia plavieb Feničanov, ktorí sa neba dotýkali preletom čajky nad ich hlavami (predstavovala ju žena-anjel). Nápadité bolo stvorenie Adama a Evy, zostrojenie lietadla bratov Wrightovcov, už spomínané akcie s jablkom, zdôvodnenie zrodenia túžby po lietaní u človeka ako smútku zoči-voči vlastnostiam iných dvojnohých živočíchov (podľa Platónovho delenia zvierat na dvoj- a štvornohé) a mnoho iných.

Svet duchovna ako odvekej túžby človeka po výškach znázornený anjelom-mužom a anjelom-ženou (Lietajúca Frída) predstavoval zároveň varujúcu rovinu príbehu. Vyvíjal sa súčasne s vývojom duchovnej úrovne sveta. Po tom, ako anjel-žena zostúpila na svet a pomohla svojej láske Ikarovi (M. Vojtela) vzlietnuť, vybrali sa za ním na „nebo“ aj ostatní ľudia. Zaplnili ho svojím krikom, hulákaním, bujarou veselosťou, výbuchmi petárd a ohňostroja. „Vytisli“ odtiaľ i anjela-muža. Frída zostala na prázdnej zemi sama a bez možnosti dostať sa nahor. Cestu z preľudneného neba a opustenej zeme jej ukázalo dieťa, ktoré sa jej práve narodilo, malé blonďavé dievčatko, ktorému Mesiac i Slnko odovzdali svoje insígnie (žltý a biely balón). Spolu s Hermesom sa vydali na cestu za dievčatkom.

Záverečný obraz je však mnohoznačnejší. Môžeme ho pochopiť ako veľmi kruté posolstvo o našom večnom „prekliatí“: urobiť zo všetkého ešte horšie. Môže byť pre nás výrazom apokalyptických vízií o rôznych spôsoboch zániku sveta. Prípadne, v závislosti od naturelu diváka, sarkastickým naplnením predstavy o tom, čo bude s bohmi, ak sa nimi všetci staneme.

Napriek rôznym výkladom zmyslu inscenácie je Lietajúca Frída predovšetkým pravdou o nás. O našej túžbe po poznaní a o tom, že možno ani nevieme, kam až nás má a smie doviesť láska, ktorú v sebe nosíme a po ktorej túžime.

Dagmar Inštitorisová: Kriticky o divadle (2013), s. 303 – 307.
Pôvodne publikované: Javisko, roč. 32, 2000, č. 11, s. 26 – 27.