Dagmar Inštitorisová: Rozprávka do každého kúta

Ondrej Spišák: Červená čiapočka alebo Klauni všetkých krajín, spojte sa!
Námet: Ondrej Spišák, preklad: Ľubomír Feldek, hudba: Zbigniew Siwek, pieseň Maringotka: Renáta Putzlacherová, výtvarná podoba maringotky: František Lipták, kostýmy, výtvarná spolupráca: Eva Kleinová, réžia: Ondrej Spišák
Účinkujú: Ľudmila Klimková, Agáta Solčianska, Milan Vojtela, Ondrej Spišák
Premiéra: 8. 9. 2001, Teatro Tatro Nitra

Stáva sa už pomaly tradíciou, že nitrianska divadelná skupina Teatro Tatro sa na Divadelnej Nitre predstaví nejakou novou inscenáciou. Tento rok to po Lietajúcej Fríde a predminuloročnej Biance Braselli, dáme s dvoma hlavami bola rozprávka Červená čiapočka alebo Klauni všetkých krajín, spojte sa! Všetky vymenované inscenácie sú súčasťou projektu Maringotka; pre jeho poslednú časť bola dokonca vytvorená nová, menšia maringotka. Červená čiapočka, aj keď je čo do rozsahu a technickej náročnosti najjednoduchšia, v ambíciách za ostatnými nezaostáva.

Slovami jej režiséra a herca zároveň Ondreja Spišáka (ako sa uvádza aj v programe k Divadelnej Nitre) vznikla zo snahy priblížiť divadlo aj tým divákom, ktorí by sa inak k nemu dostali len veľmi ťažko. Ľuďom v zastrčených dedinkách, kopaniciach a lazoch.

Ďalší pokus o znovuoživenie tradície „… starých potulných komediantov, šašov, klaunov a kaukliarov…“ (z programu DN) sa teda celkom prirodzene a logicky oprel o jednu z u nás najznámejších rozprávok – o Červenú čiapočku. Divadlo ju však nepredkladá v nemennej a ucelenej podobe. Variantov, s ktorými sa v inscenácii stretávame, je viac. Jej spracovanie sa opiera o jazyk klaunov a pouličného divadla, a ako je pre rozprávkové inscenácie O. Spišáka zvykom, nechýba ani skrytý morálny podtext. Základ inscenačného príbehu tvoria nedorozumenia a konflikty, ktoré neustále vznikajú medzi štyrmi egoistickými klaunmi, pričom je jedno, či ide o Pierota (Milan Vojtela) alebo Šaša (Ľudmila Klimková). Na začiatku každý „ťahá“ svoje číslo i vlastnú interpretáciu základného pôdorysu rozprávky o Červenej čiapočke sám za seba. Ich „stretnutia“ na doskách, ktoré znamenajú svet, však vždy vyvrcholia kopancami, bitkou a najrozmanitejšími zákernosťami i ľstivosťami. Morálny rozmer rozprávky predstavuje samotná Maringotka (nahovorená Adelou Gáborovou), ktorá je nespokojná s ich surovým správaním sa. Niekoľkokrát rázne prerušuje ich neviazané klaunské šantenie, „núti“ ich k spolupráci a tým ich zároveň „učí“ divadelnejšiemu podaniu rozprávky. Vlastná rozprávka je tak vlastne väčšinou radom rôzne podaných „Červených čiapočiek“, ktoré vždy nesú základné typové znaky štyroch klaunov (dobrák, smieško, zloduch, frajer). Kompozícia inscenácie však zostáva nezmenená, je sledom kratších alebo menších výstupov usporiadaných chronologicky.

Inscenácia jednoznačne spĺňa svoj „pedagogický“ zámer. Základný príbeh i jeho konflikt sú jednoduché a zrozumiteľné, rozvíjajú sa logicky. Čitateľne a prístupne sú podané i charaktery jednotlivých postáv. Pri ich kresbe sa oživili základné spôsoby tvarovania komediantských postáv klaunského typu. Predstavenie očarúva nespočetnými možnosťami vždy nového, iného a ešte nápaditejšieho rozpovedania rozprávky o Červenej čiapočke, typovo jasným herectvom a aj napriek rôznym podrazom a iným (nám všetkým z vlastného života dobre známym) človečím neprávostiam ľudskosťou a mäkkosťou každej postavy. Veľkým oživením rozprávky je účinkovanie koníka Kvetky v dvojúlohe zlého Vlka a Babičky. Patria mu dokonca dva výstupy.

Na škodu veci má však inscenácia viac koncov (záverečná pieseň v podaní Šaša, bábkový výstup) a niektorým postavám v určitých situáciách chýba pevnejšie vybudovaná výrazová línia (Pepe – O. Spišák, Šašo – Ľ. Klimková). Klaun-zloduch a čert v podaní Agáty Solčianskej je však mimoriadne pôsobiaci, pevnú kresbu má i Pierot.

V kontexte festivalu Divadelná Nitra bola Červená čiapočka alebo Klauni všetkých krajín, spojte sa! jednou z mála optimisticky sa končiacich inscenácií. (Bez ohľadu na skutočnosť, že išlo o rozprávkový žáner.) Čierne videnie sveta a brutalita dnešného života však ovplyvnili aj ju (surovosť klaunov). Neviem, či si mám v tejto súvislosti s úľavou povzdychnúť, že ešte aspoň niekde divadelníci veria a vedia, že každá situácia má riešenie, alebo mám súboru Teatro Tatro vyčítať, že nie je dostatočne „in“. Presne tak, ako bola takmer väčšina festivalových predstavení – o psychicky narušených ľuďoch, sexuálnych úchylkách, vrahoch, šialencoch, narkomanoch či ľuďoch z podsvetia. O znudenom a chaotickom svete, v ktorom nič nemá význam a cenu.

V tomto prípade ma však nemrzí, že Teatro Tatro nešlo s davom.

Dagmar Inštitorisová: Kriticky o divadle (2013), s. 315 – 317.
Pôvodne publikované: Javisko, roč. 34, 2002, č. 1, s. 31.