História

Herci prídu na predstavenie tesne pred začiatkom. Odohrajú. Záverečný potlesk ešte nedoznel a oni sú už na ceste niekam inam. Zostáva po nich len pohodený kostým v šatni…
Hnevalo nás to, lebo sme boli mladí a nespokojní.
Chceli sme to inak, a tak vzniklo Teatro Tatro.
Mali sme v pláne zapojiť do tohto podniku naše rodiny. Chceli sme vychovávať naše deti v krásnom prostredí Vysokých Tatier a tešiť sa z toho, že zároveň s nami vymýšľajú aj oni. Tak vzniklo Teatro Tatro – združenie hercov, režiséra, výtvarníka, ich manželiek a detí.
Stali sme sa slávni na jednej, i na druhej strane Tatier.
Potom nás však vyhodili na ulicu. A nám to zachutilo. Páčilo sa nám prekvapovať nič netušiacich chodcov divadlom. Robili sme politicky angažované happeningy, v ktorých sme nabádali ľudí, aby išli voliť, aj ,,nábožensky nekorektné“ ľudové divadlo. V uliciach Nitry sme sa preslávili. Po čase nám začal chýbať divadelný prach. Vlastná divadelná sála. Čierna diera, v ktorej sa dá schovať pred okolitým svetom. Meditovať divadlom. Rozprávať intímne príbehy na sude s pušným prachom. Divadelný prach je v istej koncentrácii výbušnejší ako pušný.
Tak vznikol klub Teatra Tatra.
Volanie ulice však bolo naďalej silné, ale jedna ulica nám už nestačila. Chceli sme hrať na všetkých uliciach sveta. Chceli sme mať svoje divadlo na kolesách.
Tak vznikla Maringotka.
Boli sme v Poľsku, Čechách, Bielorusku, Taliansku a Francúzsku. Chceli sme zažiť zlaté časy divadla. Starý svet, kde divadlo bolo jedinou atrakciou, ktorá občas zavítala do dediny a vytrhla jej obyvateľov z každodenného stereotypu.
Kúpili sme koňa.
Preslávili sme sa na Ukrajine, v Taliansku a v Rumunsku. Potom niekto povedal, že v Kanade na olympiáde sa nielen športuje, ale hrá sa tam aj divadlo.
Vyrobili sme Zázračný divadelný automat a preslávil sme sa vo Vancouveri a okolí. Prešlo 22 rokov a v Teatre Tatre sa vystriedalo niekoľko desiatok ľudí. Všetci majú v našom divadle čestné, doživotné angažmán. Patria do rodiny.
/Ondrej Spišák: Teatro Tatro, Rodinný album, 2011/