Ohlas od Petra Pavlaca

Do Bulgakovovho sveta Majstra a Margaréty nás voviedol Jozef Džugašvili, známejší ako Stalin. Niežeby som mal potrebu sa s ním stretnúť, koniec koncov, zrejme som nebol jediný, kto túto potrebu nemal, keďže na tabuľke mal Jožo preškrtnutú cenu fotky z 5 euro na 1euro:)) Kto už by sa chcel fotiť s jedným z najväčších masových vrahov v dejinách ľudstva? Tento Jozef mi však pripomínal jedného skvelého slovenského režiséra, ktorý zrežíroval ďalšiu bombu v našom divadelnom kontexte. Neviem, či budem mať čas vidieť ju toľko krát, ako onehdy Bianku Braselli (tú som videl rekordných 14x), ale prvým razom som určite neskončil. Považujem to za ďalší Opus Magnum Teatra Tatra (Lukáš Latinák, Juraj Kemka, Marian Miezga, Robert Jakab, Milan Ondrík a všetci ďalší, je vás naozaj veľa), a slovenského divadla ako takého, koniec koncov, nie je to len ďalší z radu málo sebavedomých pokusov o adaptáciu tohto kľúčového veľdiela literatúry 20. storočia. Naopak. Ide o nesmierne inteligentný, mnohovrstevný, svojbytný výklad hodný obdivu, potlesku, pokory… a úprimne, keď som na konci cítil pach petroleja (či inej horľavej látky, fakt neviem, čo to bolo), na chvíľu som sa zamyslel, či ten Woland, alebo Stalin, predsalen dnes večer neboli skutoční a nedajú mi to vyžrať až na dreň života a smrti… Teatro Tatro – asi nie je kompliment, ktorý by len tak jednoducho preklenul všetkú tú drinu, ktorou ste si museli prejsť, aby ste dospeli takto ďaleko… tak snáď raz osobne, a na dlho.
Peter Pavlac,  FB, 15. 9. 2014, Bratislava